Film Príbeh vecí (české titulky, dĺžka 20 minút)
Tiež máte taký? Trošku som bola uchvátená mojím, vlastne som trochu uchvátená všetkými mojimi vecami. Napadlo vás niekedy, kde sa všetky tie veci, čo nakupujeme, berú a čo sa s nimi stane keď je odhodíme? Stále som o tom premýšľala. A tak som začala hľadať. A múdra knižka mi povedala toto: Naše veci jednoducho prechádzajú týmito stavmi:
- ŤAŽBA
- PRODUKCIA
- DISTRIBÚCIA
- SPOTREBA
- LIKVIDÁCIA
Všetko dohromady sa to volá „materiálna ekonómia“.
Dobre, pozrela som sa na to trochu podrobnejšie. Vlastne som strávila 10 rokov cestovaním okolo světa, zisťovala som odkiaľ naše veci pochádza a kam idú. A viete na čo som prišla? Že to nie je úplne celý príbeh.
V skutočnosti je to zložitejšie
V přechozím výklade toho veľa chýba. Napríklad: Tento systém vyzerá dobre. Bez problémov. Ale v skutočnosti je to systém v kríze. A dôvodom je to, že je to priamočiary systém a my zároveň žijeme na obmedzené planéte. Nemôžete aplikovať priamočiary systém na planéte s obmedzenými zdrojmi nekonečne. Vo svojom každom kroku tento systém vzájomne reaguje s reálnym svetom. V reálnom svete sa nič neuskutočňuje na bielom papieri. Systém reaguje so spoločenstvami, kultúrami, ekonomikami, životným prostredím. A v celom priebehu naráža na rôzne obmedzenia. Obmedzenia, ktoré tu nevidíme, pretože nákres nie je kompletný.
Takže poďme ešte raz späť, doplňme niektoré biele miesta a pozrime sa čo chýba. Dobrá, jedna z najdôležitejších vecí, ktorá tu chýba, sú ľudia. Áno, ľudia. Ľudia žijú a pracujú naprieč celým týmto systémom. A niektorí ľudia v tomto systéme majú trochu väčší význam než iní. Povedzme, že niektorí majú tiež menší význam. Ktorí to sú?
Dobre, začnime s vládou. Moji priatelia mi povedali, že by som mala použiť tank ako symbol vlády, čo je pravda v mnohých krajinách a čoraz viac aj v našej vlastnej (USA). Konieckoncov, viac než 50 % našich štátnych poplatkov ide v súčasnosti do zbrojenia. Ale ja ako symbol použijem človiečika, pretože verím v lepšiu vízie a hodnoty, že vláda by mala byť ľudská, z ľudí a pre ľudí. Poslaním vlády je dávať na nás pozor, dbať o nás. To je jej práca.
Ďalej potom prichádzajú súkromnej spoločnosti – korporácie. No, dôvodom, prečo korporácie vyzerajú väčšie ako vláda, je to, že korporácie sú väčšie ako vláda. Zo sto najväčších ekonomík sveta je 51 korporácií. Ako korporácie rastú na sile a veľkosti, môžeme si všimnúť drobné zmeny v správaní vlády. Vláda sa trochu viac zaoberá ujišťováním, že robí všetko pre tieto chlapíkov, skôr ako pre nás.
Planéta má limity
OK, teraz sa pozrime čo ďalšieho na tomto obrázku chýba. Začneme s ťažbou, čo je módne slovo pre využívanie prírodných zdrojov, čo je módne súslovie pre rabovanie planéty. Vyzerá to tak, že rúbeme stromy, odstřelujeme hory aby sme sa dostali ku kovom, využívame všetku vodu a vystrieľame všetky zvieratá. Takže tu sa blížime k nášmu prvému limitu. Dochádzajú nám zdroje. Používame veľké množstvo vecí. Viem, že teraz môže byť ťažké tohle počúvať, ale je to pravda a mali by sme podľa toho konať. V minulých troch desaťročiach bola skonzumovaná jedna tretina prírodných zdrojov na našej planéte. Je preč. Kosíme, ťažíme a drancujeme tak rýchlo, že si sami pod sebou podkopávame schopnosť prežiť. Tam kde ja žijem, v USA, máme menej než 4 % pôvodných lesných porastov. Štyridsať percent vodných zdrojov sa stalo nepitelnými. A naším problémom nie je len to, že používame príliš veľa vecí – ale užívame viac, než je nám pridelené. My (Američania) predstavujeme 5 % svetovej populácie, ale konzumujeme 30 % svetových zdrojov a vytvárame 30 % svetového odpadu. Keby každý konzumoval podľa amerického pomeru, potrebovali by sme 3 až 5 planét. A že neviete čo? Máme len jednu.
Takže odpoveď mojej krajiny na toto obmedzenie je jednoduchá. Zobrať zdroje niekoho iného. A to je tretí svet, ktorý, ako by niekto povedal, je iné slovo pre naše veci, ktoré nejakým spôsobom máme v krajine niekoho iného. Takže ako to vyzerá? Rovnaký prípad: 75 % globálnych rybárskych oblastí je v súčasnej dobe lovené nad ich kapacitu 80 % pôvodných lesov planéty je preč. Iba v samotnom Amazonskom pralese strácame každú minútu 2000 stromov. To je sedem futbalových ihrísk za minútu. A čo ľudia, ktorí tam žijú? Dobrá, podľa týchto chlapíkov tí ľudia nevlastní žiadne zdroje, aj napriek tomu tam treba žijú po celé generácie. Nevlastní výrobné prostriedky a nekupujú si hŕbu vecí. A v tomto systéme ak nevlastníte, alebo si nekupujete hŕbu vecí, nemáte žiadnu cenu.
Vyrábame z jedov
Takže, ďalej sa materiály presúvajú do VÝROBY, kde sa za použitia energie mixujú toxické chemikálie s prírodnými zdrojmi, aby sa vyrobili toxicky kontaminované výrobky. V dnešnom čase sa bežne obchoduje so 100 000 druhy umelých chemikálií. Iba hŕstka z nich bola testovaná voči prípadným zdravotným vplyvom a NIIČ z nich nebolo testované na previazané zdravotné dôsledky, čo znamená interakciu s inými chemikáliami, s ktorými bežne prichádzame do styku. Takže vlastne nepoznáme úplný dopad týchto toxických látok na naše zdravie a životné prostredie. Ale vieme jednu vec: toxíny dovnútra – toxíny von. Tak dlho, kým budeme toxíny dávať do nášho výrobného systému, do tej doby budeme mať toxíny vo veciach, ktoré si prinášame do našich domovov, našich pracovísk a škôl a … našich tiel.
Ako treba BFRka, (Brominated Flame Retardants – Brómované spomaľovače horenia). Sú to chemikálie, ktoré robia veci viac odolnejšie voči ohňu, ale sú supertoxické. Sú to neurotoxíny – to znamená toxické voči mozgu, nervom. Čo vlastne robíme, keď používame také veci? Dávame je predsa do našich počítačov, spotrebičov, gaučov, matracov a dokonca niektorých vankúšov. Naozaj, kúpime vankúš, namočíme ho v neurotoxínu, potom si ho vezmeme domov a 8 hodín na ňom máme položenú hlavu a spíme. Teraz teda naozaj neviem, ale zdá sa mi, že v krajine ako je táto, s takými možnosťami, by sme mohli nájsť lepšiu cestu ako v noci zabrániť vzplanutia hlavy.
Tieto toxíny sa dostávajú aj do potravinového reťazca a koncentrujú sa v našich telách. Viete ktorá potravina je na vrchole potravinového reťazca a obsahuje najväčšie množstvo toxických nečistôt? Ľudské materské mlieko. Znamená to, že sme dosiahli bod, kedy najmenší členovia našich spoločenstiev – naše deti – dostávajú najvyššie dávky toxických chemikálií od vlastných matiek pri dojčení. Nie je to neuveriteľná krivda? Dojčenie musí zostať najzákladnejším ľudským činom starostlivosti o rodinu. Malo by byť posvätné a bezpečné. V současnoti je dojčenie stále nenahraditeľné a matky by určite stále mali dojčiť, ale mali by sme chrániť prístup toxických látok do ich tiel. Oni (vláda) by to mali chrániť. Myslela som, že by na nás mali dávať pozor.
A samozrejme, ľudia, ktorí čelia najväčšiemu náporu týchto toxických chemikálií, sú pracovníci v továrňach. Mnohé z nich sú ženy v reprodukčnom veku. Pracujú s toxíny, karcinogénmi a inými nebezpečnými látkami.
Nemajú na výber
Teraz sa vás pýtam: Ktorá žena v reprodukčnom veku by chcela pracovať na pozícii, kde by bola vystavená toxínom, okrem tej ženy, ktorá nemá žiadnu inú voľbu?
A to je presne jedna z „krás“ tohto systému. Narušenie miestnych prostredia a ekonomík zaisťuje stály dostatok ľudí, ktorí nemajú inú voľbu. Globálne, 200 000 ľudí denne sa sťahuje z prostredia, ktoré je udržiavalo po generácie, do miest, veľa z nich žije v slumoch, hľadajú prácu, bez ohľadu na to ako moc môže byť toxická. Tak vidíte, nie sú to len prírodné zdroje, ktoré sú v tomto systéme drancovaní, sú to aj ľudia. Celé komunity sú ničené. Jojo, toxíny dovnútra, toxíny von.
Spousta toxínov opustí továreň vo forme výrobkov, ale oveľa viac ich je vypustené ako vedľajšie produkty alebo znečistenia. A je to veľké znečistenie. V Spojených štátoch, priemysel priznáva vypúšťanie cez 200 000 ton toxických chemikálií ročne. A ak priznávajú len túto sumu, je to pravdepodobne oveľa viac. Takže to je ďalší limit, pretože kto by sa chcel pozerať a čuchať 200 000 ton toxických chemikálií ročne?
Takže čo urobia? Presunú špinavé továrne cez more inam. Neznečisťujte krajine niekoho iného! Ale aké prekvapenie! Väčšina emisií sa rovnako vracia späť k nám, sú unášané vetrom. Takže čo sa stane potom, čo sú všetky tieto zdroje prerobené v produkty? Dobrá, presunú sa sem, kvôli distribúcii. Distribúcia teraz znamená „predať všetok to jedovaté tak rýchlo ako je to len možné“. Cieľom je pritom udržať ceny dole, prinútiť ľudí nakupovať a udržiavať katalóg tovaru v pohybe.
Ako to robia, že sú ceny tak nízke? No, neplatí pracovníkom moc dobre a skrblí na zdravotnom poistení ako to len ide.
Všetko záleží na externalizovaných nákladoch. Znamená to, že skutočné náklady na vyrobenia veci nie sú zachytené v cene. Inými slovami: neplatíme naozaj za vec, ktorú si kupujeme. Jedného dňa som o tom premýšľala. Išla som do práce a chcela som si vypočuť správy, tak som prišla do obchodu s elektronikou, aby som si kúpila rádio. Našla som tam tohle malé zelené rádio za 4 doláre a 99 centov. Stála som tam v rade, aby som si to rádio kúpila a rozmýšľala som nad tým, ako je to možné, že za 4,99 $ sa dá vyrobiť rádio a ešte ho dostanem priamo do rúk. Kov bol pravdepodobne vykopaný v Južnej Afrike, ropa bola asi vyťažená v Iraku, plasty boli vyrobené v Číne, a možno to celé bolo zostavené dohromady nejakým pätnásťročným hochom v Mexické Maquiladore
4,99 $ by ani neuhradilo nájom za policu, v ktorej to ležalo, kým som si pre to neprišla, snáď ani časť platu chlapíka v obchode, ktorý mi pomohol ho vybrať, alebo niekoľko zaoceánskych letov a jázd kamiónom, ktorý kúsky rádia prevážal. Takhle som premýšľala. Ja som za to rádio nezaplatila. Tak kto za neho zaplatil? Hmm, títo ľudia zaplatili stratou svojich prírodných bohatstva. Títo ľudia zaplatili, stratou svojho čistého vzduchu, zvýšením výskytu astma a rakoviny. Deti v Kongu zaplatili svojou budúcnosťou – 30 % detí v rôznych častiach Konga teraz musia vystúpiť zo školy, aby ťažili koltan, kov, ktorý potrebujeme pre našu spotrebnú elektroniku. Títo ľudia dokonca zaplatili, aby pokryli svoje vlastné zdravotné poistenie. Skrz naskrz týmto systémom sa ľudia morí, aby som si ja mohla kúpiť tento radio prijímač za 4,99 dolára. A žiadny z týchto príspevkov nie je zapísaný v žiadnej účtovnej knihe. Takto som myslela vetu, že vlastníci spoločností externalizují náklady výrobkov.
Boh neustávajúcej spotreby
A tak sa dostávame k zlatej šípke spotreby. Toto je srdce systému, motor, ktorý všetko poháňa. Táto šípka je veľmi dôležitá (aby podopierala tento chybný systém), takže jej ochrana je význačnou prioritou pre oba tieto chlapíkov. A preto, po 11. septembra 2001, keď bola naša krajina v šoku, prezident Bush mohol navrhnúť akúkoľvek vhodnú vec: truchlit, modliť sa, dúfať. NIE, povedal „nakupovať“. NAKUPOVAŤ? Stali sme sa národom spotrebiteľov, konzumentov. Naša prvoradá totožnosť sa identifikuje podľa spotrebiteľa. Nie podľa matky, učiteľa, farmára, ale podľa spotrebiteľov. Prvoradý spôsob, ako sa meria a prejavuje naša hodnota, je množstvo aké venujeme tejto šípke, ako moc konzumujeme. A to my teda robíme! Nakupujeme, nakupujeme a nakupujeme. Len nech materiály prúdi. A taky že prúdi! Hádajte, koľko percent z celkového toku materiálov v našom systéme je stále v produkcii alebo sa používa za 6 mesiacov potom, čo sa predajú v Severnej Amerike. Päťdesiat percent? Dvadsať? NIE. Jedno percento. Jedno! Inými slovami, 99 percent vecí, ktoré zožnete, vytěžíme, spracujeme, prevezme – 99 percent vecí, ktoré prejdú týmto systémom, je vyhodené počas šiestich mesiacov. Ako môžeme s takýmto pomerom opätovné použitie materiálov na našej planéte prežiť?
Vždy to tak nebolo. Priemerná americká osoba dnes konzumuje dvakrát toľko, čo pred 50timi rokmi. Opýtajte sa babičky. Za jej mladosti boli pozornosť, vynaliezavosť a sporivosti veľmi cenené. Tak ako sa tohle mohlo stať? No, ono sa to samo nestalo. Bolo to navrhnuté. Krátko po druhej svetovej vojne, títo chlapíci premýšľali nad tým, ako oživiť ekonomiku Spojených štátov. Obchodné analytik Victor Lebow navrhol riešenie, ktoré sa stalo normou pre celý systém. Povedal: „Naša enormne produktívna ekonomika … vyžaduje, aby sme urobili spotrebu našou životnou cestou, aby sme prerobili nakupovanie a užívanie tovaru v rituál, v ktorom nájdeme svoje duchovné uspokojenie, svoje osobnostné uspokojenie, v spotrebe … potrebujeme veci konzumovať, páliť, nahrádzať a vyraďovať s neustále sa zvyšujúcim tempom „.
Koncil pre ekonomické poradenstvo prezidenta Eisenhowera oznámil: „Hlavný zmysel americkej ekonomiky je produkovať viac spotrebného tovaru“. VIAC SPOTREBNÉHO TOVARU? Hlavný dôvod (našej) ekonomiky? Nie poskytovať zdravotnú starostlivosť, vzdelanie, bezpečnú dopravu, udržateľnosť alebo spravodlivosť? Spotrebný tovar? Ako sa im to len podarilo, že sme tak nadšene prijali tento program?
Plánované zastarávanie: dva roky a vyhoďte to
Takže, dve z ich hlavných stratégií sú plánované zastarávanie a uvedomelé zastarávanie. Plánované zastarávanie je iné slovo pre „navrhnuté pre vyhodenie“. Znamená to, že sa vyrába veci, ktoré sú navrhnuté tak, aby boli čo najskôr nepoužiteľné. Takže je zahodíme a ideme si kúpiť nové. To je obvyklé s vecami ako sú igelitové tašky a plastové kelímky na kávu, ale dnes už sú to aj veľké veci, mopy, DVDčka, foťáky, grily, všetko! Dokonca aj počítače.
Všimli ste si niekedy, že keď si dnes kúpite nový počítač, technológie sa menia tak rýchlo, že v priebehu niekoľkých rokov je to prekážka v komunikácii? Nedalo mi to a nedávno som otvorila svoj stolný počítač, aby som sa pozrela, čo je vnútri. A zistila som, že kúsok, ktorý sa mení každých pár rokov, je len maličký kúsoček tam v rohu. Ale vy nemôžete len jednoducho vymeniť ten jeden kúsok, pretože každá nová verzia má iný tvar, takže musíte vyhodiť celú tú vec a kúpiť novú.
Tak som si čítala citácie zo zborníkov priemyselných návrhov po roku 1950, kedy sa plánované zastarávanie začínalo zavádzať. Tí dizajnéri o tom otvorene hovorili. Diskutovali o tom, ako rýchlo môžu zabezpečiť, aby sa vec pokazila a pritom nechali spotrebiteľa dostatočne naivného, aby šiel a kúpil si inú. Bolo to tak úmyselné. Ale veci nemožno pokaziť dostatočne rýchlo, aby sme zaistili tejto šípke stálej prúdenia.
Preto existuje aj „uvedomelé zastarávanie“. Uvedomelé zastaranie nás presviedča, aby sme odhodili aj veci, ktoré sú stále skvele použiteľné. Ako to dosiahli? No, jednoducho zmení vzhľad vecí, takže či ste si kúpili vec pred pár rokmi, každý vám môže povedať, že ste v poslednej dobe neprispeli tejto šípke. A od tej doby, čo ukazujeme svoju hodnotu pomocou prispievania tejto šípke, môžeme sa kvôli tomu cítiť trápne.
Ja viem, mala som ten istý tlstý biely monitor na stole asi 5 rokov. Moja spolupracovníčka práve dostala nový počítač. Má plochý žiarivý úhľadný monitor. Sedí k jej počítaču, sedí k jej telefónu, dokonca k jej stojanu na perá (je cool). Kolegyňa vyzerá akoby riadila vesmírnu loď. A ja, ja vyzerám ako by som mala na stole práčku na bielizeň.
Móda je ďalším z dobrých príkladov. Napadlo vás niekedy prečo sa ženské opätky jeden rok nosia ako ihly, druhý rok zase hrubé, potom zase ako ihly? Je to preto, že nosenie tučných podpätkov v roku, kedy sa nosia tenké podpätky, každému ukazuje, že neprispievate dostatočne tej šípke, takže nie ste tak cenná ako tá osoba s tenkými podpätkami vedľa vás, alebo tá, ktorá sa ukazuje v reklame. Je to kvôli nakupovanie nových topánok.
Za rok toľko, čo pred pol storočím za celý život
Reklamy a hlavne médiá v tomto zohrávajú veľkú úlohu. Každý z nás v Spojených štátoch je cieľom viac ako 3000 reklám denne. Každý z nás vidí ročne viac reklám, ako ľudia pred 50timi rokmi za celý ich život. A ak o tom taky premýšľate, čo je cieľom reklamy, okrem toho, že nás má urobiť nešťastným s tým čo máme? Takže 3000 krát denne je nám vnucujú, že naše vlasy sú zlé, naša koža je zlá, šaty sú zlé, náš nábytok je zlý, naše autá sú zlá, my sme celí zlí. Ale to sa všetko môže obrátiť v dobrej, len ak pôjdeme nakupovať.
Médiá tiež pomáhajú tým, že zakrývajú všetko toto a všetko toto, takže jedinou časťou, ktorú z ekonómie materiálov vidíme, je nakupovanie. Ťažba, výroba a likvidácia sa odohrávajú mimo náš zorný uhol. Takže v Spojených štátoch máme viac vecí ako predtým, ale prieskumy ukazujú, že miera národného šťastie stále upadá. Naše národné blaho dosiahlo vrcholu niekedy okolo roku 1950. V rovnakú dobu keď vypukla spotrebiteľská mánia. Hmmm. Zaujímavá zhoda. Myslím, že viem prečo. Máme viac nepotrebných krámov, ale máme menej času na veci, ktoré nás naozaj robí šťastnými: rodinu priateľov voľný čas. Pracujeme viac ako inokedy. Niektorí analytici uvádzajú, že v dnešnej dobe máme dokonca menej voľného času ako za feudalizmu.
A jestlipak tušíte, ktoré dve hlavné aktivity sú tie, ktorými stravujeme drahocenný voľný čas? Sledovanie televízie a nakupovanie. V Spojených štátoch strávime 3krát až 4krát viac času nakupovaním ako naši priateľov v Európe. Takže sa nachádzame vo smiešne situácii, kedy ideme do práce, niekedy dokonca aj do dvoch, prídeme domov, sme vyčerpaní, tak sa zvalíme na náš nový gauč a sledujeme televíziu. A reklamy nám povedia „JSI NULA“, takže sa zdvihneme a ideme do hypermarketu, aby sme si kúpili niečo pre dobrý pocit, potom ideme zase viac pracovať, aby sme zaplatili vec, ktorú sme si museli kúpiť, takže prídeme domov a sme viac unavení, takže si sadneme na gauč a viac sa pozeráme na televíziu a tá nám povie, aby sme zase šli do obchodaku a my sme chytení v tejto pracovno-sledovně-nakupujúci pasce a my nemôžeme prestať.
A nakoniec, čo sa stane so všetkými tými vecami, ktoré si mimochodom kúpime? V dnešnej spotrebnej dobe sa všetky nezmestia do našich domovov, i hoci ich máme dvakrát väčší ako v roku 1970. Všetky sú určené na vyhodenie. A tak sme sa dostali k LIKVIDÁCII. Toto je tá časť materiálovej ekonómia, ktorú poznáme najlepšie, pretože musíme všetko to smeti sami dostať do popolnice.
Koniec spotrebného reťazca mení klímu
Každý z nás v USA denne vytvorí 2kg odpadkov. To je dvakrát toľko, koľko sme vytvorili pred tridsiatimi rokmi. Všetko tohle smeti (veci, ktoré sme kúpili) sa buď zákope na skládke, čo je len veľká diera v krajine, alebo ak naozaj nemáte šťastie, tak sa najskôr spália v spaľovni odpadu a potom sa na skládke zákopú. V oboch prípadoch je znečistený vzduch, zem, voda. A nezabudnite, tiež meníme klímu. Spaľovne sú vážne zlé. Spomínate si na tie toxické látky vo výrobnej fáze? Spaľovaním odpadu uvoľňujeme toxíny späť do ovzdušia.
A dokonca ešte horšie, niekedy sa vytvoria nové supertoxiny. Ako dioxín. Dioxín je najtoxickejšia vedcom známa umelo vyrobená látka. Spaľovne sú jedničky vo výrobe dioxínov. Znamená to, že by sme mohli zastaviť najväčší zdroj umelých toxických látok iba tým, že by sme prestali páliť odpad. Mohli by sme to zastaviť už dnes. Niektoré spoločnosti sa dnes nechcú zaoberať s budovaním skládok a spaľovní u nás, tak radšej vyvážajú odpad tiež preč.
A čo recyklácia? Pomáha recyklácia? Áno, recyklácia pomáha. Recyklácia znižuje množstvo odpadov a redukuje tým aj tlak na ťažbu nových surovín. Áno, áno, áno, všetci by sme mali recyklovať. Ale recyklácia sama o sebe nestačí. Recyklácia nikdy nebude stačiť. Z mnohých dôvodov. Po prvé, odpad prichádzajúce z domov je len špička ľadovca. Na každú jednu popolnicu plnú odpadu, ktorú dáme na odvoz, pripadá 70 naplnených popolníc, ktoré sa na skládku vôbec nedostanú. Takže aj napriek tomu sme schopní recyklovať 100 percent odpadu z našich domovov, nedostaneme sa k jadru problému.
Spousta vyvezeného smeti tiež nemôže byť recyklovaná. Buď pretože obsahuje príliš veľa toxínov, alebo pretože je navrhnuté tak, aby ho nebolo možné recyklovať. Napríklad obaly od džúsov a mlieka s vrstvami kovu, papiera a plastu – všetko zlepené dohromady. Tohle bohužiaľ nikdy nebude možné oddeliť pre naozajstnú recykláciu. Takže vidíte, je to systém v kríze. Od začiatku až na koniec narážame na veľa rôznych limitov. Od zmien klímy až po úpadok ľudského šťastia. Jednoducho to nefunguje.
Poďme sa zmeniť
Ale dobrú vecí na tom všeprostupujícím problému je to, že je stále veľa miest, kde sa dá zasiahnuť. Existuje veľa ľudí, ktorí pracujú na záchrane lesov, alebo na bezpečnej čistej výrobe. Ľudia pracujú na pracovných právach a spravodlivom obchode, uvedomelej spotrebovávaní, blokovanie spaľovní a skládok. A tiež veľmi dôležité preberanie vlády, takže naozaj znamená, že ľudia sú tu pre ľudí. Všetky tieto veci sú veľmi dôležité, ale veci sa naozaj začnú hýbať vtedy, keď uvidíme ich prepojenie, keď vidíme celý veľký obrázok. Ak sa ľudia naprieč týmto systémom zjednotí, môžeme napraviť a transformovať tento linární systém v niečo nové, v systém, ktorý neplytvá zdrojmi a ľuďmi. Pretože čo naozaj potrebujeme zahodiť, je náš zastaraný spôsob myslenia. Existuje nová škola premýšľanie o veciach, ktorá je založená na udržateľnosti a rovnosti. Zelená chémia. Nulové odpady. Produkcia s uzavretým cyklom. Obnoviteľná energia. Miestne živoucí ekonomiky. Už sa to deje. Niektorí ľudia hovoria, že je to nereálne, nerealistické, že sa to nemôže stať. Ale ja hovorím, že tí, ktorí chcú pokračovať po starej ceste sú tí nerealističtí. To je snívanie. Spomeňte si, že stará cesta sa tu nevzala len tak sama od seba. Nie je to ako gravitácie, s ktorou tu proste žijeme. Ľudia ju vytvorili. A my sme tiež ľudia. Tak poďme vytvoriť niečo nové.
Zdroj: Storyofstuff.com
